praedĭcātĭo — Lewis & Short
praedĭcātĭo, ōnis, f.id..
I A public proclaiming, a proclamation, publication (class.) of the praeco, luctuosa et acerba praedicatio, Cic. Agr. 2, 18, 48:
mandata praedicatio,App. M. 6, p. 176, 10:
praedicatio societatis,Cic. Verr. 2, 3, 61, § 140.— Hence, an assertion:
decem praedicationes,Mart. Cap. 4, § 383.—
II A praising, praise, commendation (class.):
praedicatio tua,Plaut. Mil. 4, 6, 22; Cic. Q. Fr. 1, 1, 14, § 41:
grata,Plin. Ep. 9, 9, 3; Plin. 20, 10, 42, § 109; Liv. 4, 49, 10:
vana,Flor. 4, 2, 63; cf. Plin. 35, 3, 5, § 15.—
III A prediction, prophecy, soothsaying, Lact. 4, 21, 2; Sulp. Sev. Chron. 1, 36, 3.—
IV (Eccl. Lat.) Preaching:
stultitia praedicationis,Vulg. 1 Cor. 1, 21; id. Tit. 1, 3.